Je rozumné, aby sme teóriu nášho správania sa zakladali iba na predpoklade racionality ? Shiller vo svojom článku hovorí: "o Nobelovu cenu som sa podelil s Eugenom F. Famom a Larsom Petrom Hansenom a každý z nás sa na uvedené problémy pozerá úplne odlišne. Fama vo svojom prejave prednesenom v rámci udeľovaní cien zhrnul svoj dlhoročný výskum, ktorý tvrdí, že u nás prevažuje racionalita. Hansen sa so svojimi názormi pohybuje niekde uprostred, vo svojom prejave hovoril aj o "pokrivených názoroch", ktoré podľa neho vysvetľujú niektoré javy z finančných trhov.

Vyzdvihuje matematické modely, ktoré v sebe majú element racionality, ale berú do úvahy aj faktory, ako sú "zvieracie pudy", naša prílišná sebadôvera alebo naše domnienky týkajúce sa zriedkakedy sa vyskytujúcich udalostí. Môj prejav môžu niektorí hodnotiť ako extrém stojaci v protiklade k Famovmu prejavu. Podľa môjho názoru sú pohyby cien väčšinou odrazom iracionality, ale nedomnievam sa, že by som v tomto názore bol nejako radikálny. A mám za to, že slobodné trhy sú stále tým najlepším systémom, ktorý možno vylepšiť niektorými inováciami.

Pohľad na prejavy našich predchodcov ukazuje, že popísaná debata nie je ničím novým. Tým, či sme skutočne racionálnymi jedincami, ktorí sledujú svoje vlastné záujmy tak, ako to predpokladá tradičná ekonomická teória, sa zaoberal Herbert Simon v roku 1978, Maurice Allais v roku 1988, Daniel Kahneman v roku 2002, Vernon Smith v roku 2002, Elinor Ostrom v roku 2009 a Oliver Williamson v roku 2009. Je ale ťažké nejako ľahko zhrnúť ich závery, pretože čelíme jednoduchému problému, definícii toho, čo je "racionálne". Napríklad Christopher Sims tvrdí, že racionálne môže byť aj to, keď faktom nevenujeme pozornosť. Racionálni ľudia sú si totiž vedomí toho, že ich čas je obmedzený a tak nemôžu vedieť všetko. Musia si teda vyberať to, čomu budú venovať pozornosť a čomu nie.

Pre tých z nás, ktorí nemajú času nazvyš, tak snaha nerobiť chyby nemusí byť racionálne. Ako ale klasifikovať situáciu, kedy je pre nás snaha o nerobenie chýb proste len veľmi nepohodlná. A niektoré iné situácie, kedy nevenujeme pozornosť faktom a nekonáme podľa nich, je ešte ťažšie zaradiť. Ako je to napríklad s ľuďmi, ktorí sa rozhodnú, že nebudú sledovať vývoj na trhu s bývaním, ani v situácii, kedy sa počas boomu rozhodnú, že si kúpia nový dom? Teda u ľudí, ktorí sa rozhodujú len na základe emócií a toho, čo sa práve dopočuli?

Podobné otázky nerieši iba ekonómia, objavujú sa napríklad v politológii. Niektoré vedné odbory sa ich snažia zodpovedať pomocou netradičných metód. Napríklad neuroveda ukazuje, že medzi našimi emóciami a správaním sa, ktoré považujeme za racionálne, nájdeme väzbu. Antonio Damasio v roku 1994 v knihe "Descartesov omyl" ukazoval, ako ťažké je tieto dve oblasti oddeliť, pretože čo sa týka činnosti mozgu sú úzko prepojené. Ernst Fehr potom za pomoci magnetickej rezonancie ukázal, ako prepojené sú naše emócie a racionálne uvažovanie pri riešení ekonomických a finančných problémov.

Keď sa napríklad hráč rozhodne, že urobí dobre vykalkulovaný agresívny krok proti svojim protihráčom, aktívne sú pri tom aj mozgové centrá spojené s emóciami a našim správaním sa. Ani toto rozhodnutie tak nebude plne racionálne. Domnievam sa, že skutočný pokrok v porozumení nášmu správaniu sa príde odinakiaľ než z ekonómie - bude to z inej sociálnej vedy, alebo dokonca z oblasti výskumu počítačov a informačných technológií.